Aktuality Fórum Budopedia E-shop FAQ Kontakty
Škola Dokan BSK Členstvo Kurzy & Semináre Iga Ryu Kenpó Karate Karate pre deti Praktická sebaobrana Kobudó Ninjutsu Kyudo
Citáty majstrov:
Dnes je 29-3-2024, meniny má Miroslav
pasik
Aktuality
Kurzy a semináre
Vyhľadávanie:
Členská zóna
Video materiály
Anketa
Aká oblasť bojových umení vás zaujíma najviac ?
Sebaobrana
43%
Práca s energiou
22%
Filozofia Budó
17%
Zbrane
11%
Kondícia
5%
podujatia.sk univerzitka.com fightsport.sk http://www.realityak.sk/ http://www.agrifarmi.sk/

    Nesmierne rada sa smejem. Myslím, že to je moja najobľúbenejšia a najčastejšia činnosť. Nikdy som sa necítila dobre pri ľuďoch, ktorý môj smiech odmietali alebo vymedzovali podmienky kedy a kde ho praktizovať. Preto som chvíľu, kratučkú chvíľku, uvažovala, či sa zúčastniť seminára v Žiline, ktorý sa konal 25.11.2011 pod vedením senseiov Milana Poliaka. Moja prvá myšlienka bola, že to nebude pre mňa to pravé „orechové“ a že všetci budú na môj vkus príliš strohí. Napokon však zvíťazila moja zvedavosť, a tak som sa zaregistrovala na stránke Dokan.sk.
    Akonáhle som sa dostavila na určené miesto v Žiline a vošla cez dvere, moja neistota sa na sekundu vrátila, než sa na mňa odzbrojujúco usmial jeden so starších žiakov, ktorý akurát trénoval len kúsok odo mňa. Práve vtedy, myslím, som sa uvoľnila a rýchlo sa poobzerala a zoznámila s miestom, v ktorom som mala stráviť tri dni a dve noci.
    Počas pripravovania sa na prvý tréning v útulnej šatni pre ženy, ktorá bola hotový apartmán, keďže som tam bola sama, mi náhle do šatne vbehlo mladé dievča. Usmiala sa, nesmierne rýchlo predstavila a ja som vedela, že s ňou budem mať spoločného viac než len meno. Povedala som si: „Super, aspoň jeden naladení na moju stanicu.“ Mýlila som sa. Čoskoro ich bolo viac čo chytali moje vlny.
    Tréningy boli poctivé, telu dali pár krát riadne zabrať (teraz  to cítim na svojej hlave, ruke a hánkach) a sprcha bola počas prestávok viac než len túžba. Veľa som sa toho naučila a o niektorých veciach sa mi zrejme bude aj snívať.
    Ale to čo ma zaujalo najviac, nastalo až večer, keď sme sa si posadali pri jedle a začali sa rozprávať. Cítila som sa ako v školskom tábore, kde máte svojich kamarátov, rozumiete im, vnímate ich a vaše šťastie sa prejavuje v podobe zdvihnutých kútikov. Zaznelo tam veľa vtipov, po ktorých ma príšerne bolelo brucho a z oči mi tiekli slzy. Atmosféra bola naozaj skvelá a musím uznať, že som sa cítila dobre.
    Neskôr konverzácia prešla aj na poučné témy a boli vyslovené myšlienky, ktoré vás stiahli do víru zamýšľania sa samým nad sebou. Akoby ste dovtedy stáli pred zatvorenými dverami a zrazu sa poodchýlili. Vidíte tu medzierku a zvedavo nakúkate čo tam je. Ale nemáte odvahu chytiť kľučku a nazrieť tam. A vtedy vám niekto zašepká pri uchu:“ Vojdi.“ Dá vám smer a odvahu. Ukáže vám, čo je vlastne za nimi a nechá vás vybrať si, či prejdete alebo ostanete pred nimi stáť.
A to mne tento seminár ponúkol. Poznať samú seba. Otvorila som tie dvere a našla špajzu so samými škatuľkami. V každej niečo, rozdelené, zavreté. Fajn, možno tam budú ešte pár mesiacov, ale viem, že tam sú. A to je hádam začiatok, nie?
    Som si istá, že ak všetko bude v poriadku a moje telo prežije nespočetné chmaty, údery a kopy, ktoré utŕžim na tréningoch karate, pôjdem na ďalší seminár a na ďalší a na ďalší. A nabudúce šach nechám šachom, upečiem koláč (aby mal Andrej aj do tretej ruky),naštudujem si pár vtipov a možno sa zbavím nejakej tej škatuľky.
(A nechám sa oslovovať už len Madam.)
 

nacitavam
zavrieť