Mikulášsky deň otvorených dverí- ďalší krok na ceste k bojovým umeniam

Zimné obdobie neprinieslo len ranné mrazy či studený nočný  vietor, potichu si plávajúci ponad vysoké domy či paneláky Slovenska. V Bratislavskom Dódžo Krásňany sa mal konať každoročný Mikulášsky deň otvorených dverí. Priznám sa,  nemám za sebou veľa seminárov a takéhoto podujatia som sa ešte nikdy predtým nezúčastnil. Nevidel som totiž význam zúčastňovať sa na takýchto akciách- chápal som ich iba ako ďalšie cvičenie a cvičiť môže človek pokojne aj doma, nie ?

No tentokrát som sa rozhodol inak. Dôvodom bol hlavne môj sensei, Milan Poliak, s ktorým som sa už dlho nevidel a cítil som, že bez neho moje cvičenie, nech je akokoľvek náročné, je iba pomalým tápaním v tme. Keď píšem tieto slová, môžem s čistým svedomím prehlásiť, že som  rád, ako som sa rozhodol.

V Bratislave som mal možnosť stretnúť (niektorých prvý raz v živote), veľa zaujímavých a silných osobností. Medzi nich bezpochyby patria starší žiaci Juraj, Minh či Marek, ktorý nám v prvý deň podujatia predstavil formu zvieracích pohybov tigra. Viac ako lámanie drevených hranolov či ivorov na mňa v ten večer zapôsobila ukážka kjúdo, ktorého formu hasetsu nám predviedla sempaika Ivana Strelcová.

V okamihu, ako začala s prvým rei som cítil, akoby sa zastavil čas a všetko navôkol sa mi zrazu javilo fádne a nepodstatné v porovnaní s pomalými koordinovanými pohybmi formy hasetsu. Ivkin šíp vystrelil s takou razanciou, ktorú takmer moje oko nepostrehlo. Celé moje telo akoby sa vlialo do miesta, ktoré  hrot Ivkinho šípu vyryl do terča. A v tom strede som nečakane pocítil niečo viac ako len svoje telo, viac ako len svojho ducha. Stotožnil som sa s cieľom, ktorý vedie každého cvičenca na ceste do – vnútorným kľudom. S kľudom, ktorý nás všetkých spája v jeden stred. Dúfam, že každý- karatista aj nekarateka sa v tej chvíli so mnou ocitol v tom istom strede. Za tento okamih aj za ukážku ladných dych vyrážajúcich pohyov vyslovujem Ivke veľké ďakujem.

 Po podujatí sme si išli niektorí karatisti sadnúť so senseiom do čínskej reštaurácie, kde  ponad okrúhly pohyblivý stôl preletela otázka o konci sveta.  Sensei zareagoval, že sa podľa neho v spomínaný deň niečo zmení, no je otázne či to budú cítiť všetci- aj tí, ktorých svetský zhon strhol do chaotického prúdu ich nezmyselných predstáv a cieľov. Ja si myslím, že nech príde čokoľvek alebo ktokoľvek, jedno sa aj tak nikdy nezmení- ten stred, ktorý do terča vyril Ivkin šíp, ten jediný domov každého z nás.

Som si istý, že každý, kto sa na Mikulášskych dňoch otvorených dverí zúčastnil, urobil znova niekoľko krokov na svojej vlastnej ceste budo- na ceste k svojmu stredu.

Archimedes vraj raz povedal: ,,Dajte mi pevný bod a ja pohnem Zemou´´. Osobne si myslím, že tým pevným bodom myslel  práve náš stred, v ktorom ak sa dokážeme znovu nájsť dokážeme obrovské veci.

V závere mojej reči chcem poďakovať senseiovi Milanovi Poliakovi a všetkých pomocným sempaiom, ktorí nám odhliadnuc od Mikulášskeho dňa otvorených dverí dávajú každý deň pocítiť, ako im na nás záleží.

Juraj a Milan Poništ

členovia (IRRK)

7.a 8. Kyu Iga Ryu Kenpo Karate