Na skoré vstávanie v sobotu nie som bežne zvyknutá, ale túto sobotu som to musela zvládnuť už o 5:15, ale na moje prekvapenie som bola celkom vyspatá. Keď som sa nachystala a pobalila si všetky veci, mamina ma odviezla na pumpu, kde som sa mala stretnúť so senseiom a ostatnými, ktorí mali ísť do Martina, čiže ako som zistila už len s Norkom. Po chvíli čakania na Norka, sme sa dozvedeli, že trochu zaspal a že nás čaká na inej pumpe. Stretli sme sa tam s ním a mohli sme vyraziť do Martina. Cesty boli v podstate prázdne, a tak sme sa nejako veľmi nezdržiavali, teda až kým sme neprišli k Strečnu. Tam keďže opravovali cestu, fungoval len jeden pruh, a tak sme tam nejaký čas čakali. Nakoniec sme ale na celodňovku úspešne dorazili, aj keď s malým oneskorením.

 Po tom ako sme sa prezliekli, išli sme do telocvične, kde ostatní už robili rozcvičku. Prekvapilo ma, že ich tam bolo tak málo (asi len 12), ale aj napriek tomu som mala pocit, že to úplne stačí. Rýchlo sme sa rozcvičili a zaradili sme sa medzi ostatných. Chvíľu sme udierali čudan cuki a potom sa kopalo maegeri. Po pár technikách sme prešli na kata taikyoku shodan a na tom sme pracovali. Bolo dosť vecí, čo bolo treba na tej kata zlepšiť, teda aspoň u mňa. Po nejakom čase sme prešli na kata heian shodan, kde mi problém robil hlavne postoj kokutsudači, ktorý sme tiež neskôr samostatne vybehávali.

V druhej polovici prvého tréningu sme sa rozdelili na dve skupiny a to podľa toho, kto sa už učil heian shodan a kto ešte nie. Keďže ja aj s ďalšími piatimi ľuďmi som sa už heian shodan učila, tak som patrila do tej skupiny, ktorá sa začala učiť novú kata, taikyoku nidan. Ostatní sa učili a vybehávali kata heian shodan. Prvé dve techniky vyzerali jednoducho, ale potom to bolo stále ťažšie a ťažšie. Postupným opakovaním sa mi to však ukladalo do pamäti, teda aspoň čo sa postupu týkalo. Sensei Robko nám opravoval techniku do detailov, čo bolo super, ale bolo to veľmi náročné. Takže keď už nám senseii povedali „yame“ na konci prvého tréningu, tak mi to padlo celkom dobre. Cez prestávku sme sa trochu najedli, niektorí v telocvični a niektorí sa išli najesť niekam von. Tí čo sme zostali v telocvični, sme sa rozprávali a zabávali. Bola tam veľmi príjemná atmosféra, čiže sme s Norkom nemali problém zaradiť sa do skupiny. Potom, keď už sme sa všetci zišli v telocvični, mohla začať prednáška. Tréneri sa hneď na začiatku opýtali, či nemáme nejaké otázky. Najprv sa nikto neprihlásil, ale nakoniec sa Maťo (modrý pás) odhodlal a spýtal sa otázku ohľadom zenu, zenových sešinov a predpisov, na ktorú odpovedal sensei Milan. Potom sa nikto nechcel niť spýtať, tak sa sensei Milan opýtal Dávida, či sa nechce spýtať niečo on. Ale keď nechcel, tak sa tréner začal pýtať jeho: „Aká je úloha hnedého pásu?“ Po veľkom uvažovaní a neustálom rozmýšľaní sme ako hnedé pásy prišli na zopár odpovedí, ale na väčšinu z nich bola aj tak odpoveď, „Áno, aj to patrí k povinnostiam hnedého pásu, ale ešte aj niečo iné...“ Nakoniec ma sensei zavolal, aby som prečítala úlohy a povinnosti hnedého pásu. Po tejto otázke sa vyskytla ďalšia a to: „Čo je čierny pás? A ako sa ním môžete stať?“ Neskôr padali tieto otázky aj iným, nižším pásom a tí tiež hľadali odpovede. Keďže na celodňovke boli zastúpené všetky technické stupne, tak sme si ujasnili všetky úlohy a povinnosti jednotlivých pásov. Potom nasledovala ešte diskusia medzi senseiom a žltým pásom, ktorá ale bola prínosom pre všetkých, aj keď som sa v tom občas trochu strácala.

Po prednáške sme pokračovali v tréningu. Po rozcvičení sme sa zase rozdelili do tých dvoch skupín, v ktorých sme boli aj predtým a pokračovali sme ďalej. Po zopakovaní kata heian shodan a taikyoku nidan, sa každá skupina učila aplikácie na danú kata, čiže kihon ipon kumite a goshin kumite. Aj keď ani toto nebolo ľahké sa naučiť, snažili sme sa sústrediť a nakoniec sme to aj ako tak zvládli. To už bol ale koniec tréningu, takže aj celej celodňovky.

Potom ako sme upratali veci a prezliekli sa, sme sa pred dojo ešte dohodli, ako to teda bude s tou chatou, na ktorú sa všetci tak tešili a na ktorú sa malo ísť aj prespať. Niektorí Martinčania si išli ešte pre veci domov a povedali, že tam potom za nami prídu. Ostatní sme sa rozdelili do troch áut a išli sme priamo na chatu. Chata bola v lese, ale neďaleko od mesta. Okrem toho, že tam spievali vtáčiky a bolo tam všetko krásne zelené, tak tam bol aj taký čerstvý vzduch, na aký nie som z Bratislavy zvyknutá, takže to bola príjemná zmena. Po tom, ako sme vybrali veci z áut, sme z chaty vyniesli väčšinu stoličiek, aby zbytočne nezaberali miesto a išli sme na nákupy, teda nie všetci, ale len štyria. Po ceste z nákupov sme sa ešte zastavili na zmrzline, aby sme ochutnali, či je lepšia ako v Bratislave a bola naozaj dobrá. Keď sme sa vrátili na chatu, boli tam už aj ostatní, a tak sme začali pripravovať veci potrebné na guláš. Čiže sa začali šúpať zemiaky, krájať paradajky a papriky a podobne. Všetci sa zapojili do prípravy. Počas toho, ako sa už guláš varil sa vytiahli gitary a Mišo (oranžový pás) a sensei Robko na nich začali hrať, pri čom ostatní sa k nim tiež postupne pridávali spevom. Atmosféru spríjemnilo aj to, že sa tam doniesli rôzne koláčiky a aj to, že sa zagratulovalo dvom oslávencom a to Norkovi a Katke. Potom sa už spievali najrôznejšie pesničky, hlavne od IMT Smile, ale aj od Jany Kirshner, Olympicu a aj mnohé ďalšie. Náš spev mal až taký náboj, že sa vonku spustila búrka, a tak sme prestali spievať až vtedy, keď bol už uvarený guláš. Vtedy sme si dali pauzu, dali sme si z výborného guláša a začali sme si hovoriť vtipy. Popri tom nám sem tam vypadla elektrina, ale ani to nepokazilo našu náladu. Po polnoci, keď sme si pripili na Robka, pri príležitosti jeho menín, sme znovu nabrali druhý duch a hralo sa a spievalo ďalej. Keďže neskôr mňa aj Norka premáhal spánok, tak sme si išli ľahnúť.

Ráno, keď som sa zobudila a vstala, som zistila, že som hore asi medzi prvými, a tak sme si spolu s Tonkom ohriali trochu z guláša a naraňajkovali sa. Postupne sa budili aj ostatní a tiež nepohrdli dobrým gulášom. Popri tom sme sa rozprávali, a teda aspoň v mojom prípade, aj kochali rannou prírodou. Skoro celé doobedie sme sa rozprávali a ten zvyšok sme prespievali a prehrali. Okolo tretej sme odchádzali z chaty, najprv do Kysuckého Nového Mesta a potom rovno domov.

Bol to pre mňa skvelý zážitok, na ktorý asi tak skoro nezabudnem. Očarilo ma, aké priateľstvo môže byť medzi karatistami. Ako im na seba navzájom záleží, že takmer všetci, čo boli na celodňovke sa zúčastnili aj chaty. Bolo úžasné sledovať, ako po tom, čo si každý uvedomil, akú má úlohu, ju začal aj plniť. A taktiež ma príjemne prekvapilo, keď sa zaujímali, kde sú ostatní Bratislavčania a prečo neprišli, ako aj to, keď som videla ako si sú títo ľudia blízki. Ďakujem teda všetkým tým ľuďom, ktorý sa tohto zúčastnili a pomohli to zorganizovať. A aj napriek tomu, že som sa na tréningoch naučila veľa nového, títo ľudia mi ukázali aj niečo iné, niečo veľmi dôležité a niečo, čo v Bratislave doteraz trochu chýbalo. Takže teraz je našou úlohou priniesť to aj do Bratislavy.

Ivana Strelcová,
vedúca cvičení s deťmi, 2. Kyu
Dokan Dojo Bratislava