Aktuality Fórum Budopedia E-shop FAQ Kontakty
Škola Dokan BSK Členstvo Kurzy & Semináre Iga Ryu Kenpó Karate Karate pre deti Praktická sebaobrana Kobudó Ninjutsu Kyudo
Citáty majstrov:
Dnes je 29-3-2024, meniny má Miroslav
pasik
Aktuality
Kurzy a semináre
Vyhľadávanie:
Členská zóna
Video materiály
Anketa
Aká oblasť bojových umení vás zaujíma najviac ?
Sebaobrana
43%
Práca s energiou
22%
Filozofia Budó
17%
Zbrane
11%
Kondícia
5%
podujatia.sk univerzitka.com fightsport.sk http://www.realityak.sk/ http://www.agrifarmi.sk/

Rohodol som sa preložiť tento článok, pretože v ňom nájdeme žážitky a skúsenosti jedného zo žiakov majstra Funakoshiho, ktorý nám približuje obdobie počiatkov moderného karate. Majster Ozawa je viac známy v Spojených štátoch, kde pokračoval v šírení karate do celého sveta. V tomto rozhovore hovorí o jeho pocitoch z tréningov a atmosfére aká vládla v zložitom vojnovom a medzivojnovom období. Približuje nám aj obraz majstra Funakoshiho, na ktorého spomína  s ohromnou úctou.  Tento článok nám umožnuje trochu lepšie porozumieť mentalite Japoncov a v tomto kontexte žiakov majstra Funakoshiho, z ktorých mnohí sa neskôr stali známi majstrami karate....

 

Osamu Ozawa, narodený v Kobe, v Japonsku začal  s bojovými umeniami a cestou bojovníka veľmi skoro. V 17 rokoch, po tom, čo študoval Wado ryu Karate odišiel z Kobe na univerzitu Hosei, kde začal cvičiť u Gichina Funakoshiho. Až do svojej smrti  14. apríla 1998, sensei Ozawa bol nositeľom najvyššieho technického stupňa spomedzi majstrov školy Shotokan na západnej pologuli. Bol to obdivuhodný muž.

O: Aký bol život pred druhou svetovou vojnou?

Život bol vtedy poznačený disciplínou. Predvojnový život bol veľmi veľmi striktný a vedený v duchu nárastu japonského militarizmu. Pamätám si, že Judó a Kendó tvorili súčasť vzdelávacieho systému, ktorého cieľom bolo viesť mladých k ceste bojovníka.

O: Vy ste boli práve v tej dobe mládežníkom, aký bol váš cieľ?

Chcel som byť vojakom z povolania, ale moja mama sa ma snažila od toho odradiť. Šiel som na vstupné testy do vojenskej školy, ale neuspel som. Bolo to veľmi vyčerpávajúce, ako fyzicky, tak aj psychicky. Zo 100 uchádzačov iba jeden prešiel.

O: Vzdali ste sa potom tohto cieľa?

Nie celkom. Moja mama bola zo mňa sklamaná a môj otec mi nerozumel, lebo chcel aby som šiel študovať obchod na univerzitu.

O: Ako boli na univerzitách vyberaní kandidáti na kurzy karate?

Spomínam si, že sa do univerzitného družstva sa prihlásilo viac ako 80 študentov. Majster Ito nám dal krátku prednášku o histórii a tradícii karate. Potom nám dal vyskúšať makiwaru.  Ja som už predtým cvičil na makiware aby som spevnil svoje ruky. Ale mnohí nikdy v živote makiwaru nevideli. V tej dobe bol vrch makiwary obmotaný tvrdým lanom. M. Ito nám prikázal udrieť do makiwary 50krát každou rukou. Pre mňa to nebol žiaden problém, ale pre tých, ktorí nikdy predtým do makiwary neudierali to bolo bolestivé prekvapenie. Mali otvorené rany a krvácali. Mnohí dokonca plakali.

O: Čo vraveli starší žiaci?

„ Dnes je deň, kedy sa rozhodne, či zostanete alebo odídete.“  Asi 30 zostali. Ostatní sa rozhodli odísť. Tým, ktorí zostali povedali, že odteraz sa budeť cvičiť ináč: 6 dní v týždni, 6 hodín denne! Tréning bol drsnejší ako vojenská disciplína.  Na vojne mohli nadriadený byť podriadených palicou alebo dávať tresty celému pluku. Ale na karate sme museli vyrdžať bez pohnutia sedieť v seize celé hodiny! Rana do tváre bola bežným trestom. Tréning bol tvrdý, neskutočne tvrdý. Mal znaky duchovna, ale technicky vzato, keď sa na to pozerám teraz, nemožem to už tvrdiť. Musím povedať, že som bol terorizovaný. Nechcel som ostať, ale mal som strach odísť!

O: Prečo?

Pretože sme mali rituál na rozlúčku so všetkými v dojo. Bola to formálna ceremónia.  Cvičiaci boli zoradení od najmladších po najstarších. Museli ste ku každému pristúpiť, jeden po druhom. Povedali ste zbohom a každý z nich vás udrel do tváre. Bál som sa myšlienky odísť!

O: Čo si myslíte o senseiovi Funakoshim?

Sensei bol veľmi silný a veľmi múdry. Neprešiel deň bez toho, aby som na neho nemyslel. Meditoval som v mojom dojo pred jeho fotografiou v „Kamize“ a pálil vonné tyčinky na jeho pamiatku. Pred vojnou sme si o ňom nemysleli, že je taký silný. Sensei hovoril jemným hlasom. Dohliadal na to, ako starší žiaci ako Obata, Hironoshi a Takagi riadili tréningy. Majster chodieval z jedného konca na druhý a pri každom sa zastavil, povedal mu niečo a opravil ten a ten pohyb. Niekedy som v noci chodieval do dojo cvičiť kata recitujúc pri tom jednu jeho báseň:

Jeden ostrov na juhu,

je rodiskom

úžasného umenia,

...karate

O: V čom vojna zmenila Funakoshiho žiakov?

Bola to radikálna zmena! Mnoho mojich spolucvičiacich bolo povolaných do služby a ich neprítomnosť sa začala prejavovať v dojo. Keď niekto odchádzal na vojnu pripravili sme mu rozlúčkovú hostinu. Stretli sme sa v reštaurácii a rozlúčili sa s našimi priateľmi. Pamätám si, že tréningy počas druhého roku bolu miernejšie ako rok predtým.

O: Vidím, že neradi rozprávate o tomto období, je tak?

Bude lepšie ak to ostane minulosťou. Nedokážem popísať, čo sme v tej dobe cítili. Bolo to obdobie čistoty a ohromnej emočnej sily. Verili sme, že celé naše srdce a dušu musíme obetovať pre národ. Bolo to krásne, ale ťažko vysvetlitelné. Mal som leteckú nehodu, pri ktorej mi prepichlo jedno pľúce. Strávil som 6 mesiacov v rôznych nemocniciach. Fyzické zranenia sa dajú vyliečiť, ale tá katastrofa spôsobená Japonsku sa zdala nevyliečitelná. Jasponsko bolo zruinované. Väčšina ľudí v Tokyu prišlo o strechu nad hlavou. Všetko bolo v troskách. Bombardovanie zničilo aj pôvodnú budovu Shotokan. Chýbali základné potraviny a oblečenie.

O: Kde sa nachádzal sensei Funakoshi počas tohto obdobia?

V roku 1945, po páde Okinawy odišiel na Kyushu. Našiel tam svoju ženu chorú a umierajúcu. Do Tokya sa vrátil až roku 1947. Vyzeral veľmi staro, keď sa vrátil. Stratil svoju ženu a mnoho úžasných žiakov. Spomínam si na jedného pokročilého žiaka na univerzite Takushoku. Bol kapitánom družstva a senseiov žiak. Báli sme sa jeho sily.V tej dobe ešte neboli súťaže, ale robil sa voľný boj. Sensei bol veľmi smutný, keď sa dozvedel o jeho smrti.

O: Ako vyzerali tieto súboje?

Nedá sa to porovnávať so súťažou. Neboli žiadne pravidlá ani chrániče. Iba dvaja bojujúci a jeden starší žiak, ktorý povedal: „ Hajime“  a boj pokračoval, až kým jeden z nich nebol schopný pokračovať.

O: Vyučoval sensei Funakoshi často v dojo?

Vyzeral staro, ale zachovával si veľmi dobré zdravie. Zaujímavé bolo, že napriek tomu ako staro vyzeral, bol plný energie, keď si obliekal kimono. Samozrejme nebol taký aktívny ako pred vojnou, takže to bola pre nás veľká česť, keď prišiel medzi nás dva-trikrát do mesiaca. Mať to štastie stretnúť sa s ním bolo neoceniteľné.

O: Kedy nastalo zjednotenie Shotokan karate?

Myslím, že to bolo okolo roku 1952. Majster Funakoshi nikdy nechcel, aby sa jeho karate volalo Shotokan, čo znamená „ Dom Shoto“. Chcel aby sa volalo japonské karate, pretože pochádzalo z Japonska a malo slúžiť Japonsku. Preto vznikla Japonská asociácia karate a nie asociácia Shotokan.

O: Aký bol v tej dobe váš názor na to aby sa zjednotili všetky školy karate na národnej úrovni?

Aj vtedy existovali rozdiely, ale nie medzi majstrami ako Yamaguchi, Funakoshi, Mabuni a inými. Rozdiely existovali iba medzi žiakmi. Pamätám si, že sa nám podarilo zorganizovať spoločné jedlo pre všetkých majstrov, ale naneštastie z toho ostal len sen, pretože z neznámeho dôvodu sa mnohí z týchto majstrov nedostavili....

 

 pripravil: Tomáš Sokol

S dovolením vydavateľstva preložené z francúzskeho originálu:
„Les Maîtres du Karaté - Entretiens privés“ (2001), autor : José Fraguas
Pre pridanie komentárov sa musíte prihlásiť do členskej zóny
nacitavam
zavrieť