Kto opustí svoj domov, narobí si mnoho nepriateľov.

Gichin Funakoshi

Toto je jedno z pravidiel okinawského majstra Funakoshiho, ktoré sa uvádza v známom etickom kódexe Shoto Nijukun.

Už prešlo mnoho času odvtedy, ako som prekladal Shoto Nijukun pre čitateľov a členov školy Dokan. Čím ďalej, tým viac zisťujem, že tie nadôležitejšie odkazy majstrov bojových umení sa neskrývajú v technikách, ale v ponaučeniach, ktoré nám zanechali.

Kto opustí svoj domov... narobí si mnoho nepriateľov.

Na prvý pohľad - pre niektorých - nezmyselná veta. Čo poviete ?

Čo tým asi tak majster myslel ?

Čo myslel tým: "kto opustí svoj domov ?"

Na aký domov vo svojom odkaze vlastne poukazoval ?

Milí priatelia,

pokúsim sa s vami podeliť o môj pohľad... :)

Začnime teda spoločne úvahou o tom, čo je myslené pod výrazom "domov". Určite sa nejedná o fyzický domov, kde sme sa narodili, a kde nás naši rodičia vychovávali. To by nedávalo zmysel - "kto opustí svoj domov, narobí si mnoho nepriateľov"... tak... o aký vlastne domov sa jedná ? Aký iný domov ešte človek môže mať ?

Kým však budeme spoločne uvažovať nad odpoveďou, zahĺbme sa ešte do nasledujúcich citátov ďalších veľkých učiteľov.:

"Hľadajte najskôr kráľovstvo nebeské, a všetko ostatné vám bude pridané"

Ježiš Kristus

"Existuje niečo nestvorené, nezložené, nepočaté a nezrodené, mnísi... a keby nebolo toho, čo je - nestvorené, nezložené, nepočaté a nezrodené, nebolo by ani toho, čo je - stvorené, zložené, počaté a zrodené... a nebolo by úniku zo strastí, čiže z utrpenia"

Buddha

Trpíme, protože jsme vzdáleni od svého středu. Poznáme-li kdo jsme, a vrátíme-li se do středu, odpadne od nás utrpení.

Paul Brunton

O akom kráľovstve to hovoril Ježiš ? O akom strede to hovoril Paul Brunton ? A o čom záhadnom to vlastne hovoril Buddha ? Buddha aj Paul Brunton vo svojich citátoch spomínajú aj utrpenie.

Že by snáď predsa len existovala pre ľudí nejaká cesta, ako prestať trpieť... ako prestať spôsobovať utrpenie druhým... utrpenie prírode... utrpenie zvieratám... sebe samým ? ... a... nájsť skutočné šťastie, ktoré už nikdy... za žiadnych okolností – nebude možné stratiť ?

Existuje jeden príbeh, ktorý hovorí o mužovi, ktorý hľadal svojho koňa... a obišiel na ňom celý svet v marnej snahe, aby ho našiel... až kým si napokon uvedomil, že ho mal po celý ten čas pod sedlom... J

A podobne je to aj s nami... tiež si neuvedomujeme, kde je náš skutočný domov... kde je naše skutočné – nepominuteľné šťastie, kde je náš stred...

A pritom to nie je až také ťažké...

Stačí si len na chvíľočku sadnúť... stíšiť sa... stíšiť neustále bežiacu myseľ...

Že to nejde ?

Nevadí... tak ju teda len – pozorujte...

Pozorujte, čo vidia vaše oči... pozorujte, čo počujú vaše uši... pozorujte, čo cíti váš nos... pozorujte, čo vníma vaše telo... pozorujte vaše pocity... pozorujte aj myšlienky... pozorujte váš dych...

... a ... potom si položte – v duchu – otázku: „Kto to vlastne toto všetko pozoruje ?“ ... „Kde je to miesto, kde sa ten pozorovateľ nachádza ?“

Tí pozorní budú možno namietať: „veď kto iný by to všetko mohol pozorovať, ak nie ja ?“

Áno, máte pravdu...

VY STE TEN POZOROVATEĽ...

Ale... koľkokrát za deň si toto človek uvedomí ?

Keď na nás doliehajú starosti, keď máme strach z toho či tamtoho, keď sme smutní, či nahnevaní... keď sa náhlime do práce, či na schôdzku... keď nám lezie na nervy hluk neustále vyvádzajúcich detí... keď nám sused zaparkuje na našom mieste... keď nám tí, ktorým sme najviac dôverovali podrazia nohy... Keď na nás trúbi nervózny šofér preto, že ideme pomalšie, ako si on predstavuje... Keď nás opustí niekto, s kým sme si naplánovali už celý život... atď... atď...

Človek pozoruje zo svojho vlastného Stredu.

Z toho istého stredu, o ktorom hovorí Paul Brunton.

Z kľudného, nerozptýleného, nepohnutého Stredu...

Ale... Priatelia... čo sa udeje, keď v tomto kľudnom Strede nie sme pevne vo svojom vedomí zakotvení ?

Nevyletíme na svojich milovaných so svojimi výčitkami ? Nezačneme aj my trúbiť a nadávať, keď nám to urobí niekto iný ? Nevrátime strelenú facku, ktorú sme dostali ? Nezmení sa naša láska v okamihu na nenávisť ?

A tak... zasievame ďalšie a ďalšie utrpenie... aj napriek tomu, že nechceme ubližovať... Ubližujeme... Aj napriek tomu, že chceme kľud a mier... vyvolávame nepokoj, konflikty a vojny... Aj napriek tomu, že milujeme, dokážeme nenávidieť...

Kedy ?

Keď stratíme svoj Stred... keď sa necháme vtiahnuť do situácií tak, že zabudneme na seba, a riadenie nad našimi reakciami preberie náš hnev... smútok... stres... zhon... jednoducho... Chaos...

Tento stav sa nazýva nevedomosťou...

Nevedomosťou – kedy si neuvedomujeme kým sme !  Keď zabúdame POZOROVAŤ, a tak jednáme navyklým spôsobom... niekto vybuche a kričí... niekto sa stiahne, buchne dverami a odíde... niekto sa vyhráža rôznymi scénármi... lietajú taniere... monitory od počítača... notebooky... telefóny... stláčajú sa spúšte... podpisujú sa pakty proti „nepriateľom“... a mačkajú červené gombíky, aby sa ukončili vojny (ako napr. v Hirošime a Nagasaki) ...

A preto hovorí P. Brunton:

Trpíme, protože jsme vzdáleni od svého středu. Poznáme-li kdo jsme, a vrátíme-li se do středu, odpadne od nás utrpení.

A preto hovorí majster Funakoshi:

Kto opustí svoj domov, narobí si mnoho nepriateľov.

Skončím dnes svoju úvahu ešte jedným citátom, ktorý je súčasne výzvou pre každého, kto sa dočítal až sem...

Studium filosofie nemá ten význam, abychom se dozvěděli,
co jiní mysleli, nýbrž abychom zjistili, jak vypadá pravda věcí.

Tomáš Aquinský

A tak, priatelia, praktikujme všetci spoločne VEDOMÚ POZORNOSŤ voči všetkému, čo prichádza do mysle akoukoľvek cestou... a popri tom si neustále uvedomujme, že sme POZOROVATEĽMI toho všetkého. Uvedomujme si svoj kľudný, nepohnutý STRED popri tom, ako pozorujeme pohyb okolo neho. Vstupujme do tohto stredu tak často, ako to len ide... vždy, keď si na to spomeňte... znova... a znova... až sa to stane zvykom...

To je cesta, ktorou kráčali všetci veľkí bojovníci a veľkí majstri, a ktorou môže každý, kto chce kráčať tiež ... Len tak sa človek môže oslobodiť... Len tak sa môže prebudiť... veď predsa - slovo Buddha - znamená: Prebudený ! Aj Ježiš v getsemanskej záhrade svojich učeníkov musel "budiť", ale ani v tomto prípade zatiaľ nie je veľa tých, ktorí chápu to, čo sa tam skutočne dialo...

O tom však... niekedy inokedy :)

autor: Ing. Róbert Mrňák