Život v jednom dni: Masaaki Hatsumi, Veľmajster školy Togakure ninjutsu

od Juliana Ryalla zo 'Sunday Times Magazine' 21. Decembera 2003

Masaaki Hatsumi, 73 ročný*, tréningového centra japonských bojovníkov. Žije v Noda, severné Tokyo.

(*teraz už 80 ročný)

 Vstávam, keď sa prebudím, ale nie som moc ranné vtáča, keďže mám tendenciu pracovať cez noc. Neviem, o koľkej pôjdem do postele, alebo kedy sa zobudím každý deň, pretože ako ninja som si zvykol nikdy nemať nejaký druh rutiny. Je zlé mať vzor vo svojom živote, pretože tri najjednoduchšie časy kedy zabiť človeka sú keď je na záchode, keď je v posteli, alebo keď je. Nikto ma neprichytí v spánku alebo ospalého, keďže som celý život cvičil mať sa na pozore. Nebyť pozorný  sa rovná samovražde. Ale vždy začínam nový deň s rovnakým jedlom, zmiešaním hnedej ryže, tofu, červených fazulí a húb dohromady. Tiež si dám japonský čaj, miešaný špeciálne pre mňa. Po raňajkách budem robiť, čo chcem - ale nie to, čo som robil včera. Možno budem písať pre časopis, alebo pracovať na jednom z mojich obrazov. Moje olejomaľby boli vystavené v Manchestri a Washingtone DC. Alebo by som mohol vziať na dvoj alebo trojhodinovú prechádzku mojich piatich psov barzojov* – momentálne moje jediné cvičenie.

(*barzoj = ruský chrt)

 Robil som bojové umenia odkedy som bol malý chlapec a je to omnoho hlbšie, než ten druh telesného tréningu, ktorý pod tým väčšina ľudí chápe. Je to spôsob, ako žiť svoj ​​život. Nerobím už teraz kľuky, keď mám 73 rokov - aj keď nemám telo 73-ročného. Nie je to o technike, je to o živote. Každý môže fotiť, ale len niektoré fotky môžu byť opísané ako "umenie". A rovnako ako svet potrebuje sochárov a umelcov, bojové umenia sú rovnako dôležité.

 Nikdy som sa "nestal" ninjom. Vždy som to bol a to bolo vždy ja. Mal som ťažké detstvo: otec pil a bol násilný, takže som musel chrániť svoju rodinu. Vyrastal som v povojnovom Japonsku, keď bolo zakázané trénovať akékoľvek bojové umenie iné ako judo, karate alebo Kendo.

 Stal som sa inštruktorom a v roku 1960 som začal učiť na vojenských základniach Spojených štátov. Rýchlo som spoznal, že tieto disciplíny nefungujú príliš dobre, ak je váš súper omnoho väčší a silnejší ako vy, a tak som začal študovať staroveké bojové umenia a sa stal študentom Toshitsugu Takamatsu, 33. veľmajstra školy Togakure ninjutsu. Keď v roku 1972 umrel, stal som sa veľmajstrom.

Keď som v Japonsku učím trikrát týždenne a som často pozývaný trénovať alebo prednášať v zahraničí. Učil som v 50 krajinách sveta a mám ďakovné listy od piatich amerických prezidentov, Margaret Thatcherovej a Nelsona Mandela. Zdieľal som svoje zručnosti so SAS a s SBS, ale aj s políciou a špeciálnymi jednotkami po celom svete. Niektorí ľudia z mojej školy vám odmietnu povedať zamestnanie, ak sa ich spýtate. Jeden sa práve vrátil z polročnej cesty po Afganistane a Iraku.

 Trénujeme sa v použití zbraní: lano, meče, kopije, reťaze - všetko je zbraň. Kus papiera. Čokoľvek, čo nie je nič. Som chodiaci arzenál - ale byť ninja je viac než len to fyzické. Je to tréning pozornosti, ducha. Musíte vytvoriť pocit skutočného zabíjania, ale schopnosť nezabiť. Musíte mať odvahu zabiť, ale aj fyzické a duševné schopnosti a silu nezabiť, dať súperovi možnosť uniknúť a zámienku aby sa stiahol. V skutočnosti ich nič neučím. Ukazujem im, ako viesť svoje životy. Je na nich, či to pochopia, alebo nie.

 Čo je to ninja? Čo je to čas? Chcete odo mňa definovať niečo, čo sa od zo svojej podstaty nie je pochopené. Ninjutsu je založené na klame, ale je to oveľa viac než to. Je to použitie zbraní a umenie utajovania, ale je to oveľa viac než vrhacie hviezdice a skrytý pohyb.

 Jeden test na vyššiu úroveň študentov je pre mňa, keď seknem mečom zozadu na ich krky a oni musia vycítiť, kedy sa odkotúľať z cesty. Snažím sa priviesť ich na úroveň, kedy konajú bez toho aby vedel prečo, kedy presahujú chápanie.

 Existuje mnoho mylných predstáv okolo ninjov. Mnohé začali v 14. storočí, a boli sme daní do rovnakej kategórie ako samuraji, stredovekí salarymen. Samuraj bol ochotný zomrieť pre svojho pána. Ale ninja bol vždy nezávislý na vláde, našou filozofiou bolo žiť v záujme svojej rodiny. Veríme, že vedieme požehnaný život, ale pokiaľ ide o naše schopnosti, nikdy neuškodí mať zlú povesť. Je to súčasť našej sily, súčasť nášho mysticizmu.

 Na konci dňa si otvorím chladničku a schytím akékoľvek jedlo čo je po ruke. Možno si dám drink, ale nie som si veľký pijan piva alebo saké. Niekedy máme okolo seba niektorých z mojich študentov na večeru, ale venujem im len krátku pozornosť. Asi zoberiem psy znova na prechádzku, ale kto vie, či to bude o piatej večer alebo o piatej ráno? Vo večerných hodinách sa snažím písať a som celkom dobrý tanečník, aspoň tak hovoria. Mám rád tradičné japonské tance, rovnako ako spoločenský tanec, pretože mám ľahké nohy.

 Keď cítim, že je čas ísť spať rozložím môj matrac a idem rýchlo spať, ale často sa mi sníva o mojom majstrovi, Takamatsu. Sny sú obvykle desivé, napríklad že na mňa útočí v spánku. V prvý deň keď som sa stal jeho žiakom, spal som v jeho dome. Ráno sa ma spýtal, koľkokrát prišiel do mojej izby v noci a koľkokrát si myslím, že ma mohol zabiť. Po ďalších päť rokov som nikdy nemal dobrý spánok, ako som čakal na sebemenší hluk. Nakoniec som sa ho musel opýtať. Povedal, že neprišiel vôbec, ale že som sa naučil dobrú lekciu.

pripravila: Zuzana Berkyová (1.kyu IRKK, 7.kyu BN)