Letný seminár Nemecko 2015

Možno aj vy poznáte ten pocit, keď sa cítite ako vybitý mobil. S mobilom je to jednoduché, pár desiatok minút na nabíjačke a je znovu pripravený a spôsobilý na ďalšie použitie. Ale čo my? Väčšina z nás takú nabíjačku neustále hľadá, alebo si vôbec neuvedomuje, že ju potrebuje. Neviem ako to robíte vy, ale ja sa takto vždy rada nabíjam, okrem iného aj na seminároch. Mnohokrát stačí len prítomnosť ľudí, ktorí sú naladení na spoločnú vlnu, robia to čo s nimi rezonuje a postupne to ide. Inak tomu nebolo ani tento rok na seminári v Bensheime. V nemeckom Budokane, vládne nevýslovne silná atmosféra vytváraná ľuďmi, ktorí spoločným úsilím neustále zveľaďujú jedno veľké významné dielo.

Myslím, že viacerí to cítime podobne, že na takýchto týždňových seminároch býva atmosféra zo začiatku akoby rozbitá. Domnievam sa, že je to preto lebo nie sme vôbec zvyknutí na to, čo by malo byť pre nás samozrejmosťou. Nepovažujeme za podstatné všímať si svoje okolie, udržiavať pozornosť, nestrácať sa v bezduchých myšlienkach, nepchať si do hlavy kopu zbytočností, či debatovať o niečom zmysluplnom. V krátkosti, nenútime samých seba na sebe pracovať. Uspokojíme sa s týmto, značne pohodlnejším spôsobom života a tak len naďalej za bdelého stavu spíme.
A kvôli tejto skutočnosti, som nesmierne rada, že máme vo svojej blízkosti ľudí, ktorí nás z tohto bdelého spánku čas od času zobudia, aj napriek tomu, že také zobúdzanie je často sprevádzané nepríjemnými pocitmi.

Čo mňa osobne mrzelo, bolo keď naša nepozornosť či ľahostajnosť na seminári, nabrala viditeľnejších rozmerov. Človek sa kvôli tomu cíti zo seba trochu sklamaný, ale na druhej strane každá jedna drobnosť, ktorú sme si nedbalosťou vytvorili, bola ako blikajúca kontrolka, upozorňujúca na to že niečo nie je v poriadku a potlačila nás do toho, aby sme si utriedili myšlienky. Zaujímavé je, že keď nejaká kontrolka svieti v aute, tak si to všimneme, ale kontrolke takéhoto typu nevenujeme príliš veľkú pozornosť. Vďaka maličkostiam ako napr. neupratané topánky, úrazy , zabudnuté misky, či akýkoľvek čin, v nesprávnej chvíli, som si mala možnosť uvedomiť, čo je vlastne dôležité. Pretože v podstate je jedno či si nevšimnem rozhádzané papuče, že niekto z mojich blízkych potrebuje pomoc alebo že robím niečo, čím niekomu ubližujem... Rozdiel je len v dôsledkoch vyplývajúcich z jednotlivého konania, ale stále sa jedná o rovnaký princíp. Takže vidím, že mám medzery ešte v šiestom kyu, ktoré bolo testovacou úrovňou pozornosti voči situáciám, a pre mňa ako budúcu lekárku je to alarmujúce.. nikto nechce mať napr. odrezanú namiesto ľavej nohy pravú.

Už dlhšie pozorujem, že vďaka ostatným okolo nás, hlavne v skupinke, ktorú tvoríme, sa nám otvárajú nové a rozmanitejšie možnosti ako postupovať vpred. Tí druhí nám nastavujú zrkadlo a ukazujú sa veci, na ktoré by sme sami prišli až s vynaložením väčšieho úsilia. Ďakujem všetkým, ktorí ste boli súčasťou seminára a tejto skupinky.
 
No a teraz prichádza úloha číslo dva. Takto nabitá a naplnená novými zisteniami, po návrate späť domov prichádza čas všetko spomínané pretaviť do činov a všedného života. Len funkčnosťou alebo nefunkčnosťou v bežnom živote sa môže ukázať a demonštrovať, či som si skutočne niečo z tohto seminára odniesla, alebo to boli len prázdne slová.

Kristína Gejdošová
5. kyu