Každý seminár má iné zameranie, podľa toho, aké aspekty karate sú tam preberané viac do hĺbky. Zimný seminár bol zameraný na čočuge dai. Tam, rovnako ako aj tu som mal pocit, že každá jedna minúta je využitá nato, aby sme sa mohli posunúť, či už techicky, alebo vnútorne. No tento seminár bol trochu výnimočný tým, že sa nekonal v domácom prostredí ale pri mori. Chceli sme si užiť aj more, a všetky možné dovolenkové aktivity, tak sme si na ranný tréning privstali, a večerný bol vačšinou po tme. Cez obed sme mohli ísť na pláž, na výlety, alebo sme pomáhali v kuchyni. No aj popri skvelej zábave, a dovolenkovo- pohodovej atmosfére to bol stále karate seminár, a naše cvičenie – naša práca sa presunula od techniky od formálneho karate viac do praxe, teda do fungovania v skupine. Naučili sme sa aj veľa nových techník, princípov v boji, aplikácií aj nové kata, no pre mňa mal tento seminár veľký význam práve kôli práci v skupine. Organizovanie skupiny, udržiavanie skupiny, spoločné rozhodovanie, spoločné aktivity a vzájomná pomoc.... tiež bolo veľmi zaujímavé sledovať rozličné vzťahy jednotlivých ľudí medzi sebou, ale aj vzťah jednotlivca voči skupine.

Na začiatku, sme sa všetci ešte až tak dobre nepoznali. Každý mal iné záujmy, a väčšinou sa držal len pri ľuďoch ktorých poznal, s ktorými tam prišiel, a tak sme spočiatku boli rozdelený na Martin a Bratislavu.... Prirodzene sme boli s tými ku ktorým sme mali bližšie, a niektorí z nás nerozumeli prečo by sme mali všetko robiť spolu...

Vonkajší svet nás naučil vystupovať ako jednotlivci, a držať sa toho čo už poznáme. Každý máme veľký význam, a úlohu ako jednotlivec, no skupina ponúka nové možnosti ako sa realizovať, ako spoločne ísť za jedným cieľom, a podporovať sa navzájom. Keď každý bez očakávaní prispeje svojim kúskom, vráti sa mu jeho investícia viacnásobne – to umožňuje jedine skupina.

Takže bolo potrebné dať kolektív dohromady, trochu to zamiešať aby sa vytvorili nové vzťahy, aby sme sa lepšie spoznali, a potom to už išlo prirodzene. A úloha nás, hnedých pásov bola to zorganizovať tak, aby sme sa mohli lepšie spoznať. Začali sme plánovať spoločné akcie, ktorých sa mohol zúčastniť kto chcel, a postupne sa to pomiešalo. Boli sme na rôznych výletoch, na lanovke, v meste, a ja som sa najviac bavil keď sme si na pár hodín prenajali bazén a hrali rohovku – čosi ako naháňačka len je tam viac vody. Tiež sme sa spoločne potápali. Ja ako vodné znamenie som bol vo svojom živle, a pozoroval som, že tak ako v karate aj pri potání je dôležité správne dýchanie. Keď som spomalil dych spomalil sa aj tep srdca a tiež sa trochu ukľudnila mysleľ, takže telo nespotrebovávalo toľko kyslíku a vydržal som pod vodou dlhšie.

Jeden večer sme chceli všetci ísť do mesta, a trochu zažiť nočný život. No keď prišiel miestny minibus videli sme, že sa tam všetci nevojdeme a tak nakoniec nešiel nikto... a tak som pochopil, že sa skupina musí vedieť rozdeliť keď je to potrebné, a keď zas treba byť spolu, tak držať pohromade. Kedy je to správne spolu, a kedy osobitne - to je ten najväčší koán bežného života, ktorý nám naši sensei tak radi a často pripomínajú – nájsť presne ten rovnovážny bod medzi dvoma extrémami, nájsť ten stred.

Padol návrh ísť do pizzérie ale tam by sme sa tiež samozrejme nevošli všetci, a tak časť z nás išla na pláž a druhá do pizzérie, a všetci sme sa potom stretli na pláži. Keby som nebol (a spolu somnou mnohí ďalší) taký unavený že som už zaspával aj po stojačky, rád by som ostal a hral s ostatnými mestečko palermo a všetko možné čo Zuzka vždy pohotovo vymyslí. No uznal som v tomto „boji“ s vlastným telom prehru a dopravil ho do stanu.

Až na pár návštev pizzérií sme si všetko jedlo varili sami, takže sa celé sústredenie nieslo tradične v duchu skvelej zenovej stravy. Varenie sa dá tiež použiť ako druh zenovej praxe, no najskôr treba zvládnuť techniku. Na prvý pohľad sa to môže zdať jednoduché, no najťažšou časťou je asi dochucovanie. Ale tam to nekončí. Robiť to so správnym postojom, uvedomelo, a vložiť do toho kúsok seba – rovnako ako napríklad pri kata, to je skutočné umenie. Bol som súčasťou kuchárskeho tímu, a tak sa mi poodkryla ďalšia cesta v ktorej sa dá dôjsť k dokonalosti. Skvelý námet na špecializáciu. Naučil som sa variť niektoré z tých jedál, čo považujem za veľmi užitočnú skúsenosť, ktorú som hneď po príchode domov aplikoval.

Raz po večeri sme mali spoločné posedenie aj so Sensejmi – Milanom Poliakom, Robinom Mrňákom a Jarkom Dávidíkom, kde sme sa dozvedeli viac o fungovaní skupiny, a tiež sme tu spoločne riešili niektoré vzniknuté problémy. Mali sme naplánovaný spoločný výlet, no nie každý mal dosť financií. Padol návrh zložiť sa tým čo nemajú, každý súhlasil a tak sme mohli ísť všetci. Iný deň sme sa zas zdržali dlhšie na pláži a niektorí mali ísť pomáhať do kuchyne. A tak sa stalo že sa muselo varenie posunúť, a išli sme skôr na tréning. Keby sa to týkalo len nás karatistov bolo by to vporiadku, ale externisti tým pádom takisto nemali večeru a bolo im potrebné zabezpečiť náhradu. A tak sme sa im spoločne poskladali na pizzu. Tu som sa naučil, že aj keď má každy za seba vlastnú zodpovednosť, tiež veľkú zodpovednosť nesie skupina – lebo len tak si môžeme vrámci skupiny navzájom pomôcť. Čo sa deje v skupine, má vplyv aj na okolie, lebo všetko je prepojené. Tiež, že treba rozširovať vnímavosť, lebo tá umožňuje chápať nielen úlohu vlastnú, ale aj úlohy ľudí okolo, a pripomenúť im ich úlohu, ak je to potrebné, tak ako mi oni pripomínajú tú moju.

Na záver semináru bolo páskovanie, a mnohí z nás získali vyššie technické stupne. No všetci sme urobili kopec práce, nazbierali kopec zážitkov a skúseností. Počas celého sústredenia sa robili Dokusany – osobné rozhovory so sensejom Milanom Poliakom. Mne tento rozhovor pomohol si uvedomiť rôzne veci, s ktorými teraz môžem ďalej pracovať, a za to som veľmi vďačný. A nielen na samotnom dokusane ale počas celého sústredenia bolo veľa tých malých okamihov, ktoré človeku ukážu niečo čo dovtedy nevidel, alebo videl, ale len z jednej strany. A práve vďaka nim majú tieto semináre, ale aj každodenný život to svoje čaro, ktoré môže byť jedine zažité, a má byť zažité.

Ďakujem všetkým zúčastneným za skvelý seminár, sensejom – Milanovi, Robinovi a Jarkovi za organizáciu učenie a účasť, a externistom za ich dôležitú úlohu pri prenášaní Budo do bežného života. Dúfam, a rád sa na tom aj pričiním, že takýchto skvelých seminárov bude čím ďalej tým viac, so stále väčšou účasťou.

Dávid Pĺž