Aktuality Fórum Budopedia E-shop FAQ Kontakty
Škola Dokan BSK Členstvo Kurzy & Semináre Iga Ryu Kenpó Karate Karate pre deti Praktická sebaobrana Kobudó Ninjutsu Kyudo
Citáty majstrov:
Dnes je 27-12-2024, meniny má Filoména
pasik
Dokan
Bojové umenia v CBU Dokan
Aktuality
Kurzy a semináre
Kde nás nájdete?
E - Shop
Dokan TEAM
Vyhľadávanie:
Novinka! E-magazín
Členská zóna
Video materiály
Kyudo
Zaujímavé dokumenty
Články
Anketa
Aká oblasť bojových umení vás zaujíma najviac ?
Sebaobrana
43%
Práca s energiou
22%
Filozofia Budó
17%
Zbrane
11%
Kondícia
5%
Slovník pojmov
Doporučené linky
podujatia.sk univerzitka.com fightsport.sk http://www.realityak.sk/ http://www.agrifarmi.sk/

 

Úvodom mojej práce by som sa chcela nesmierne všetkým poďakovať, najmä senzeiom, ktorí takýto báječný a úžasný seminár zorganizovali a umožnili nám spoznať a zažiť veľa nového a nepoznaného. Či už sa jedná o karate ale hlavne veľmi veľa aj o živote. Za to im patrí veľmi veľká vďaka!
 
Sústredenie pri mori sa už spomínalo na zimnom seminári v Kováčove, ktoré sa konalo vo februári tohto roku. Ale všetci tí, ktorí sme boli na zimnom seminári sme tomu veľmi potešili a hneď sme sa na letný seminár prihlásili. Aj keď sme nevedeli do čoho ideme, neváhali sme ani minútu... O to, to bolo viac záhadné a vzrušujúcejšie. More, pláž, zahraničie...Taliani, Talianky...
 
\"\"
 
A bol tu deň „D“, na ktorý sme všetci (teda ja určite) tak dlho čakali. Písal sa sedemnásty august roku 2009, pondelok...Stretávali sme sa na Bajkalskej ulici v Bratislave pri jednom nemenovanom obchode. Akonáhle som zbadala všetky tie vytešené tváre plné očakávaní, niektorých aj strachu a ľudí, kamarátov, ktorých som dlhšie nevidela, som si hneď uvedomila, že tento seminár bude niečím výnimočným. Nevedela som to presne čo bude „to“ výnimočné, len som mala skrátka taký pocit.
 
V autobuse sme sedeli podľa sedacieho poriadku, ktorí zostavili senzeji. Bol zostavený asi tak, aby tí čo sa dobre nepoznali, aby sa spoznali a aby sa utužovala skupina či už Bratislavy ako takej a aj medzi „Blavou“, Žilinou a Martinom. Lebo Dokan je združenie karatistov a ľudí bez ohľadu nato z akej časti Slovenska (prípadne Deutschlandu) pochádzajú. Počas cesty vládla v autobuse výborná atmosféra. Skrátka sme tvorili jednu veľkú skupinu ľudí, ktorí cestovali za novými poznatkami, zážitkami! Cesta trvala cca 15 hodín, ale mne sa to osobne zdalo, akoby som cestovala len niekde na východ Slovenska k babke na prázdniny.
 
\"\"
 
Asi hodinku sme sa viezli aj na trajekte, keďže náš cieľ bol ostrov. Ale ten východ slnka na mori bol úúžasný. Skrátka veľká romantikaJ Okolo 8:00 seč sme hlásili príchod na ostrov Elba – Camping Marino Di Campo!!! Hneď po príchode sa nás zhostil delegáta previedol nás campom a oboznámil nás so všetkým, čo by sme počas pobytu mali vedieť, respektíve čo by sme mohli potrebovať alebo využívať. Potom sme dostali inštrukcie od senzeia Milana čo a ako bude prebiehať. Vybrali sa dobrovoľníčky a dobrovoľník do kuchyne na varenie jedál a povedali sa všetky potrebné veci.
 
 
Úlohou každého, či už sa jedná o dvojdňové alebo týždenné semináre je okrem skvalitňovania sa v karate, aj utužovanie skupiny a aby sa skvalitňovali vzťahy medzi karatistami. A to sme si už mohli vyskúšať hneď v prvý deň, keď sa malo ísť k moru na pláž a dohodnúť sa. To nám celkom vyšlo, a 99% náš išlo. Pláž bola nádherná a more bolo prekrásne, modré a číre. Aj keď som bola z cesty dosť unavená, tá krása ktorá tam na nás čakala ma úplne prebrala! Príroda vie robiť s ľuďmi zázrakyJ Teda aspoň u mňa to platí. Hneď som sa „hodila“ do mora, aby som si schladila hlavu. A myslím, že som nebola jediná, ktorá tak učinilaJ
 
\"\"
 
O nejakú chvíľu prišli za nami aj naši senzeji. Ale nešli sa opaľovať a vylihovať jak my ženy( čo tam dokážeme ležať aj niekoľko hodínJ ) ale išli na sebe „makať“! Spravili sa družstvá a hral sa volejbal. Senzei boli spolu + nejaký dobrovoľníci z Dokanu a druhé mužstvo sa skladalo „len“ z dobrovoľníkov a senzeiky Terezky. Neviem kto vyhral (ale môžeme 3x hádaťJ ), ale hlavne išlo o tú zábavu... Bolo to všetko veľmi príjemné. Kúsok od volejbalového zápasu sa vytvorila skupinka karatistov, ktorí si hádzali šišatú loptu.
 
Deň rýchlo ubehol a bol tu čas večere. Tie jedlá, ktoré senzei Milan + s ďalšími dobrovoľníkmi Zuzkou Berkyovou, Ivkou Strelcovou a Martinom z Martina boli vynikajúce jak vždy keď sa varia na seminároch. Skôr by som si dovolila povedať, že boli ešte chutnejšieJ Jedávali sme vonku a všetci pri jednom stole, keďže sme si ich pospájali, aby sme boli spolu. Samozrejme aj externisti sedeli s nami, keďže išli spolu s nami na pracovnú „dovolenku“.
 
 
 
Po večeri sme si dohodli akciu, že sa pojeme pozrieť trocha do mesta. Ale asi sme tam nemali ísť, lebo autobusy boli také „veľké“, že by sa do nich cez 35 ľudí nezmestilo. A tu nastal prvý menší problém, ktorý trebalo riešiť. Časť ľudí chcelo ísť do pizzerie na pravú taliansku pizzu a druhá časť si chcela pozrieť to spomínané okolie campu - mesta... Nastali medzi nami výmeny názorov, ale po zvážení pre a proti sa kolegovia z Martina išli najesť do miestnej pizzerie, druhá polovica išla na pláž a zvyšok si išiel pozrieť okolie. Trocha ma mrzelo že sme sa tak rozdelili, ale v tej situácii sme to videli ako najlepšie riešenie...
A bolo tu ráno a ráno je stvorené na to, aby sa niečo riešilo. Takže hneď po raňajkách sme sa zobrali hnedé pásy (a pridala sa aj senzeika Terezka) a povedali sme si o večeri a dohodli sme sa čo s tým urobíme. A tak sa aj stalo. Hlavným cieľom bolo aby sa skupina netrhala, a aby sa našiel vždy kompromis. Najprv som mala obavy, že ostatní nebudú sa takýmito názormi súhlasiť. Miestami to aj tak vyzeralo, že nie každý bol stotožnený s takýmito kompromismi, ale našou úlohou - hnedých pásov bolo im to vysvetliť a dať im najavo, že takto sa veci majú riešiť a je to to najlepšie riešenie pre nás všetkých. Tí, ktorí sa s tým nevedeli stotožniť „hneď“, tak im to postupne dochádzalo a snažili sa aby sa to, čo sme si stanovili aj dodržalo.
Každý pás to má svojim spôsobom ťažké, či je biely alebo hnedý, prípadne čierny. Každý si musí plniť svoju úlohu tak aby to videl on sám, že robí dobre, aby to prišlo aj nižším pásom a samozrejme to musia vidieť čierne pásy!
 
\"\"
 
Večer nás čakal prvý tréning karate. Trénovalo sa na ihrisku, kde sa hráva futbal. Cvičilo sa mi veľmi príjemne lebo už nebol taký hic. Opakovali sme si Taikiyoku shodan, Heian shodan a Taikiyoku nidan. Vybehávali sme celé kata a posledná časť tréningu bola „venovaná“ kihon ippon kumite prvej a druhej sérii.
 
Ďalšie ráno sme cvičili prvýkrát  pri mori a na piesočnej pláži. A tam sa to začalo... Postupne nasledovala koncentrácia, rozťahovačky, rozbúchavanie a potom to prišlo... Senzei Milan povedal, že máme ísť do vody po kolená. Tak sme sa nejako všetci zatvárili (vrátane mňa) a sme si vyhrnuli kimonové gate a išli sme do toho. Aj keď tie vyhrnuté gate nám boli na dve veci lebo prišla jedna vlna za druhou a už to bola skoro „kompletka“. Cvičili sme Sanchin no kata, Tensho kata, búchali sme oi zuki - no a to už sme boli celý mokrý! Potom sme šprintovali z vody na piesok a naspäť. Zážitok najväčší lebo prvá krát som mala aj tam piesok kde sa ešte dovtedy nedostalJ Ale o to, to bolo zaujímavejšie a vzrušujúcejšie...lebo som ešte nevedela čo nám ešte môžu senzeji povedať, aby sme spravili... No netrvalo to napätie dlho a už sme boli hlavami v mori. Mačacie kliky to boli. Jedny klikovali a druhý sklapačkovali s po chvíľke sa to vymenilo. A aby sme toho nemali na ten deň málo, tak potom nesledovali také menšie boje vo vode. Z tej vody sme vyšli jak keby sme boli na New Yorskom maratóne. Ale aj napriek tomu som vyšla s úsmevom na tvári a normálne som nechápala, že čo všetko a ako sa dá cvičiť vo vode...
Druhá polka tréningu nasledovala na futbalovom ihrisku. Slniečko začalo piecť teda riadne a to vám bolo sa premáhanie. Začali sme sa učiť novú kata Heian nidan. Sama som tomu neverila, že v takom teple sa dá niečo nové naučiť. Ale ide o to, že keď je človek vyčerpaný, vynervovaný a unavený, tak vtedy má byť pozorný, sústredený a má mať odhodlanie...Na vlastnej koži som mala tú možnosť to vyskúšať a ono sa to dá! A samozrejme ešte treba chcieť. A chceli sme tam všetci.
 
Takto nasledovali deň za dňom. Chodievali sme na výlety. Navštívili sme Napoleona, boli sme sa pozrieť na najvyšší bod na Elbe. Lanovkou sme tam išli asi 20minút. To bolo dačo nádherné.. tie hory, ostrov ako na dlani. No to sa ťažko opisuje, to treba jednoducho zažiť.
Ďalšie tréningy sa vybehávali všetky kata Taikiyoku shodan až po Heian nidan, a ešte sme sa začali učiť kata no Iga dai. A k dvom sériám Kihon ippon kumite sa pridali ďalšie dve nové série. Ale to už sa mi dávalo ťažšie do hlavy, ale nakoniec sa to tam usadilo a už sa pracuje na tom, aby technika bola presná, kvalitná a účinná.
Počas semináru sa konali aj Dokusany - osobné pohovory s trénerom a žiakom. To bol tiež jeden z úžasných zážitkov. Len škoda, že vám to nemôžem ani trochu priblížiť, lebo ako som už spomínala ide o osobné pohovory a ostáva to len medzi žiakom a učiteľom. Niektorým ten zážitok trval hodinu, iným skoro dve hodiny...
A keď som videla niektorých ako vychádzali z Dokusanu, tak som len pozorovala čo sa deje a čo sa bude diať. Bolo to úžasné pozorovať, ako sa niečo s ľuďmi začína meniť - postoje a správanie ľudí. Každý si odniesol z Dokusanu to čo potreboval. Nedostal ani veľa a ani málo. Ja osobne som si odniesla veľmi veľa príjemných zážitkov. Týmto sa chcem senzeiovi Milanovi poďakovať že si našiel aj na nás čas v tom nabitom programe.
 
\"\"
 
Jeden večer nastal trochu kritický moment. A to ten, že sme sa poobede venovali zábave, užívania si mora, jázd na banáne, člnkovanie, bicyklovanie atď... Skrátka poobedia patrili oddychu a relaxu. Ale mali sme myslieť počas toho voľna, že máme aj svoje povinnosti, ktoré máme plniť. No nejak sme pozabudli popri všetkých tých aktivitách a neprišli ľudia na nachystanie ingrediencií na večeru. A už sme vedeli koľká „bije“ a že je zle nedobre. Senzeji nám to dali poriadne najavo počas večerného tréningu ale ostalo nám ešte aj niečo na ráno. Ale mali na to plné právo nám dať najavo, že takto sa veci nemajú. A nebola to dovolenka ale stále to bol seminár! Po tomto výplachu bolo všetko jasnejšie a posledné dni prebiehali ako „po masle“.
 
Posledný deň, keď sme odchádzali domov, sme mali ešte štvor -hodinový tréning spojený s páskovaním. Tradične to už začalo na pláži a ukončilo sa to na ihrisku. Tým ktorý si to zaslúžili a pracovali na sebe nielen počas semináru, boli udelené vyššie technické stupne. Tým šťastlivcom by som chcela touto cestou ešte raz pogratulovať! No a tým, ktorý nemali to šťastie, tak majú ďalšiu motiváciu aby ukázali čo v nich je na najbližšom veľkom sústredení.
 
\"\"
 
Veľmi by som sa chcela ešte raz poďakovať všetkým, ktorý sa zúčastnili tohto báječného a úžasného semináru (spojeného aj s dovolenkou). Tento seminár bol pre mňa veľmi výnimočný. Nielen preto, že sme cvičili v Taliansku, ale aj preto, lebo je úžasné a skvelé vidieť ako žiaci - kamaráti z Dokanu držíme spolu, utužujeme priateľstvá medzi sebou, snažíme sa vyriešiť problémy keď nejaké nastanú. Skrátka je to o tom, že sme jedna veľká rodina a ja si to veľmi vážim a som vďačná, že patrím do nej. U mňa osobne to cudzie a nové prostredie zanechávalo veľmi príjemný pocit. Keď to môžem porovnať s minulými väčšími seminármi, tak tento u mňa skončil (zatiaľ) na prvom mieste! Nieže by tie minulé boli o niečo horšie...z každého som si odniesla veľa a to mi už nikto nevezme! Zážitky a skúsenosti...
Na Elbe to bolo výborne premyslené, že sme to mali spojené aj s dovolenkou. Ja som na tomto seminári nebola tak vyčerpaná ako tie minulé. A vplyv na to malo aj to, že sa mi už pred seminárom nasmerovalo srdiečko na správnu cestu... A dávalo sa mi pomaly ale isto dokopy a veľmi veľa mi k tomu pomohol seminár na Elbe! A to sa potom cvičí jedna radosť. Išlo to všetko u mňa od srdca, tak preto som mala a mám aj doteraz z toho veľmi dobrý a príjemný pocit.
Na tento seminár tak skoro(alebo nikdy) určite nezabudnem. Tie zážitky a skúsenosti a kontakt s kamarátmi, senzejmi je na nezaplatenie a ťažko sa o tom hovorí...To sa musí jednoducho zažiťJ
Tak dúfam, že som aspoň trocha priblížila Elbu tým, ktorý nemali tú možnosť sa semináru zúčastniť. Veľmi rada som sa s vami- aspoň o časť toho všetkého podelilaJ
 
 
S pozdravom vaša Diana...
nacitavam
zavrieť