Tento seminár by som vo voľnom preklade nazval aj „Výlet do Žiliny alebo Keď tomu nerozumejú, zober si uterák.“  Vyrážali sme z Bratislavy spolu s Denim, s ktorým som sa zoznámil len na jednom tréningu, takže naša cesta poslúžila aj na spoznanie sa. Po príchode a miernych zmätkoch s hľadaním Dojo a zobudením kamarátky (prepáč Ivka, Peťo nezdvíhal telefón) sme sa úspešne ocitli v CBU Žilina. Nastalo hromadné zoznamovanie sa. Ešte stále ma mierne fascinuje, ako vás ľudia z Dokan-u, ktorí vás v živote nevideli, bez všetkého prijmú medzi seba ako starých známych.

Tréningy pozostávali z precvičovania renzoku a kakie, ktoré patria do foriem kumite, o ktoré som v rámci svojho pôsobenia vo športovom karate ani nezavadil, takže tento seminár mi prišiel osobne veľmi vhod. Medzi jednotlivými tréningami bol čas sa aj porozprávať, najesť sa (na večeru bol skvelý guláš). Všetko malo svoj vyhradený čas, sensei Robo nám odovzdával svoje skúsenosti nielen vo forme cvičenia ale aj v rámci rozhovoru, kde si napríklad každý z nás pripomenul, aké úlohy vyplývajú z jeho technického stupňa.

Neskôr ešte nasledoval samostatný „neseminárový“ tréning, kde sensei Robo v snahe vysvetliť princíp úderu s použitím rotácie chrbtice používal ako mnemotechnickú pomôcku švihnutie uterákom. V dôsledku nedostatku uterákov sme cvičili len pomocou našich rúk a bokov. Nasledovali sebaobranné techniky proti škrteniu a napadnutiu súperom zozadu (ako bonus veľmi príjemná masáž rebier, vrelo doporučujem).

Po tréningu a hygienickej očiste sme sa zoskupili okolo stola, kde sme dopĺňali energiu keksami, koláčmi (díky mami) a kofolou. Zoskupenie sa prenieslo do voľného rozhovoru s následným kolom vtipov (so zajacmi, aj bez nich). Môj obdiv patrí Katke, ktorá ako jediné dievča vo svorke statočne znášala čisto mužskú spoločnosť a neumlátila nás mokrou metlou. Všeobecné uznesenie o 02.30, že už je dosť hodín a trebalo by ísť aj spať, nás pozvoľna prenieslo do spacákov. V ten večer(ráno) asi nemal nikto problém zaspať.

Ráno sme sa ja a moja svalovica vrúcne pozdravili a vydali sa hľadať úspešne sa schovávajúcu silu vstať. Napokon sme ju predsa len našli a s vnútorným výkrikom vkročili do nového dňa. Po raňajkách nasledoval tréning, kde sa pripojil aj sensei Milan. Tu sa spojili všetky precvičované kakie z predchádzajúceho dňa do jednej plynulej formy, čo aspoň mne určite uľahčí ich zapamätanie si (nehovoriac o úplnej fascinácii touto formou). O 13.00 sa zakončil seminár a upratalo sa Dojo. Nejaký čas sme spolu ešte strávili spracovávaním zážitkov, nakoniec sme sa však rozlúčili a rozišli sa. Každý síce do svojho mesta, ale tento seminár ma utvrdil v tom, že Dokan je len jeden.

Marek Čambor

Dokan Dojo Bratislava