Žiaľ nemohol som sa síce zúčastniť celého seminára, ale rád by som sa s vami podelil aspoň o pocity z druhého dňa.

Rozcvička sa pre mňa začala už v šatni keď som sa snažil obliecť si kimono na spálenú kožu z predošlého dňa. So zaťatými zubami a tichým hromžením sa mi podarilo dostať sa do relatívne upravenej formy a mohol som vyraziť do ďalšieho slnečného dňa s víziou mnohých nových skúseností s Kata No iga Sho. 

Po rozcvičke sme ešte vybehávali Kata, čo mi umožnilo po dlhšej dobe vydolovať zo spomienok fragmenty a pospájať ich do súvislého postupu. Keď som už nabral ako takú istotu čo, kde, kam a kedy, prešli sme na vybehávanie jednotlivých techník so súperom.

Prácu vo dvojiciach považujem za veľký prínos. Častokrát až pri aplikáciách so súperom pochopím  prečo má byť ruka vytočená pod týmto uhlom a nie inak, že určitá technika v ktorej som doteraz videl len blok sa dá efektívne použiť aj ako úder, prípadne, že nestačí sa proti súperovi postaviť ako betónová stena a aj za cenu takmer zlomenej ruky daný útok zblokovať. Mnohokrát môžeme zvoliť cestu menšieho odporu a nechať súpera čí už samého, alebo len s minimálnou pomocou nech si ide kam ho vlastná zotrvačnosť ťahá J Skvelá príležitosť vycibriť si vzdialenosti, presné úchopy ako aj spoznávanie reakcií vlastného i súperovho tela. Nie na všetko čo v predstavách dokonale funguje, súper aj adekvátne zareaguje. Skôr si potom lámem hlavu ako je možné, že stále stojí na vlastných s nechápavým výrazom tváre, asi márne pochopiť o čo sa snažím. Staré známe - pokus / omyl J 

V čase prilbližne okolo obeda sa začal na nedostatok pozornosti sťažovať môj žalúdok. Pozornosť klesala a s pribúdajúcim koncertom celého brušného kvarteta sa začala čoraz viac presúvať k myšlienke na obednú prestávku. Akoby zásahom vyššej moci alebo skôr mojim výrazom ktorý bol zjavne čitateľný ako otvorená kniha ma zavolal sensei Miňo k Tomášovi a Peťovi, aby sme si prakticky odskúšali ako správne jednotlivé techniky cvičiť. Po chvíľkovej improvizácii a následného „nenápadného“ odkukávania od senseia sa mi cvičilo už lepšie s opojným pocitom, že sa na mňa predsa len niečo okrem prachu nalepilo J

Rozčarovanie a prebudenie zo sna prišlo keď som dostal tlapu do rúk ja a mal som si na vlastnej koži zažiť pocit, aké to je keď súper udiera tak, ako sa správne udierať má. Prvú ranu som od senseia Milana ešte ako tak ustál dokonca vo vertikálnej polohe, avšak po druhej sa mi v tele od kľúčnej kosti až niekde do podbrušia rozliala tlaková vlna po ktorej ma nielenže prešiel doteraz sužujúci pocit hladu, ale zabudol som aj na smäd J Tento spôsob by som určite neodporúčal ako druh diéty ale skôr ako motivačný prvok pre techniku. 

Veľmi sa mi páči cvičenie vonku na vzduchu. Akoby tam prúdila iná energia ako v telocvični čo mi vlieva viac energie, aj keď trochu ironické vzhľadom k počasiu ktoré panovalo po minulé týždne mi pripadalo modliť sa k nebu aspoň za malý mrak. Podľa reakcií niektorých spolubojovníkov ma aspoň upokojoval pocit, že nie som jediný ktorý sa v duchu modli “ó Alahu, daj vlahu”.

Na záver tréningu, pri senseiovej otázke či máme nejaké otázky som asi nebol jediný, ktorý mal otázok plnú hlavu, ale z toho množstva nových vecí neschopný ich formulovať. Bolo nám ukázané ako jednotlivé techniky fungujú a je už len na nás ako tieto informácie zužitkujeme.

Veľmi sa mi páčia posedenia po seminároch, kde máme možnosť porozprávať sa ako aj o seminári samotnom, zdieľať svoje pocity s ostatnými, prípadne sa dozvedieť rôzne zaujímavosti o veciach uplynulých alebo budúcich. Veď v takomto množstve sa nestretávame každý týždeň a určite má každý z nás či už svojimi zážitkami za posledné obdobie alebo svojimi poznatkami čím prispieť. Väčšinou sa to však ku koncu aj tak “zvrhne” na rozprávanie vtipov alebo grotesktných príhod čo hodnotím ako tradične vydarený zaver sústredenia. Častokrát ma potom ešte prepadne smiech na ceste domov pri spomienke na nejaký ten vtip, čo so mnou spolucestujúci v MHD zjavne nezdieľajú a ich reakcie prezrádzajú, že ma zjavne považujú za podivína ktorému k dobrej nálade stačí pekné počasie.

Osobne sa teším na ďalší seminár nie len pre cvičenie samotné, ako aj pre možnosť  stretnúť sa s väčším počtom ľudí so spoločnou záľubou a cieľom zdokonaliť sa. 
 

Martin Klas,

2. Kyu,

Dokan Dojo:  Bratislava - Petržalka